September
2008
Sunday
Sociálny štát 2006–1984
Štát sa snaží regulovať, určovať, zasahovať do našich životov čím ďalej, tým viac. Čo bolo včera v rukách každého z nás, bude zajtra v rukách úradníkov. Čo sa pripravuje a kam to až môže zájsť (samozrejme postupne, nenápadne) píše článok, ktorý vám chcem doporučiť:
Zuzana Humajová: Vitajte v roku 1984, priatelia!
Naši otcovia, keď boli deti, vyrastali bez úradu, ktorý by na „nepoškvrnenosť detskej mysle“ dozeral – a akí ľudia z nich vyrástli! Prečo majú naše deti potrebovať služby štátu, bez ktorých sa spoločnosť stovky rokov obišla?
Nepotrebujú ich. Nepotrebujeme ich. To len byrokrati majú obsedantnú predstavu štátneho aparátu, ktorý bude kontrolovať všetko, všetkých, každého – človeka bez vlastnej iniciatívy, bez kreativity a osobitosti, stádo ovládateľných.
Človek je obdivuhodný tvor: prispôsobivý a životaschopný. Nepotrebuje, aby pred ním kráčala plejáda úradníkov, ktorí mu vydláždia (= nalinkujú) cestu životom. Potrebuje len sebavedomie a chuť vziať osud do svojich rúk.
Cesta do pekla je dláždená najlepšími úmyslami: dláždia ju vlci v nočnej košeli babičky. Akokoľvek by sa zdal DÚODM prospešnou myšlienkou, nezostane sám. Byrokracia bude bujnieť, ak ju nič nezastaví; politici nás presvedčia, že oni najlepšie, vedia čo je pre nás dobré, a privlastnia si akékoľvek zlepšenie nášho života za plod ich smernice.
Vybavuje sa mi Modlitba pro Martu, neoficiálna hymna Nežnej revolúcie: kéž
tvá ztracená vláda věcí tvých zpět se k tobě navrátí, lide, navrátí.
Ľud, to sme totiž my, on, ja. Nie „hlavy pomazané, z vôle Fica úradníci“.