Miškov blog

Lac de la Haute-Sûre

Od návštevy Koerichu uplynulo len niekoľko dní a mňa to opäť ťahalo von. Od mala mám rád vodné plochy – v okolí Nedožier je niekoľko priehrad, s rodičmi som bol pár krát na tajchoch v okolí Štiavnice.

Spomínam si, ako som bol ešte malý, leto práve začínalo, a mama s tatom ma vzali na breziansku priehradu na čerešne. Tie rástli v strmine kopca nad priehradou, boli červené a sladké. Asi dlho nepršalo, lebo vyparovanie z hladiny priehrady takmer prevyšovalo prítok – voda sa prepúšťala bočným stavidlom a neprelievala sa cez prepad. Situáciu ilustruje skica.

Na päte hrádze priehrady je ústie tunela. Ten prechádza popod hrádzu, na druhej strane je zvrchu otvorený a prilieha naň stavidlová veža. S tatkom sme teda zišli dolu po schodoch na brehu hrádze a vošli do tunela. Vedie ním úzky jarček, ktorým odteká voda, keď jej nie je veľa. Na obrázku vidíte ústie veľkého stavidla v strede a menšie, bočné stavidlo naľavo (vodu z neho vytekajúcu som nenakreslil).

Predstavte si, čo si také troj-štvorročné dieťa asi myslí. Samozrejme, že som sa bál, aby stavidlo či múry nepovolili a nespláchli nás. Pri pohľade spod prepadu hore sa nám naskytol pohľad na modré nebo. Možno aj kvôli tomuto zážitku ma dodnes fascinujú priehrady, ich hrázde, prepady a stavidlá. Do tunela pod hrádzou som vošiel odvtedy niekoľkokrát a vždy sa ma zmocnil ten pocit bázne, hoci nie už taký silný.

Priehrada je vďačný cieľ prechádzky či výletu, lebo to tam vyzerá celkom inak, neobyčajne. A tiež preto, že môžeme povedať: „Prišli sme na priehradu, tak sa môžeme otočiť.“ Keby ste si to povedali uprostred lesnej cesty, bolo by to zvláštne – aj prechádzka musí mať nejaký cieľ.

Keď som prišiel do Luxemburgu, zisťoval som okrem iného, kde je tu nejaká vodná plocha. Už podľa mapy som našiel Lac de la Haute-Sûre (Jazero na Hornej Kyslej). Ako cieľ dnešného výletu som si teda vybral tento kút. Jazero vzniknuté prehradením rieky Sûre západne nad mestom Esch-sur-Sûre (Š/Kyslou) a vypĺňa úzku a príkru, no plytkú dolinu (v Luxemburgu nie sú hlboké doliny, aspoň nie v porovnaní so Slovenskom).

Aby bol výlet zaujímavejší, zaumienil som sa dostať na severný breh, do dediny Liefrange, odtiaľ prejsť lesom a potom po lávke pre peších do dediny Lutzhausen na južnom brehu, odkiaľ šiel autobus domov.

Do Liefrange som dorazil vláčikom cez Wiltz a odtiaľ autobusom. (Mesto Wiltz je pomenované po tunajšom rodákovi Oscarovi Wildtzovi, dlhoročnom priateľovi a korešpondentovi Járy Cimrmana. Jára Cimrman o ľuďoch z tohto kraja už niekedy v dobe rozporuplného 351. výročia bitky pri Moháči zanôtil:

…like a child: so innocent, so wild,

čím položil základy moderného popu.) Že som bol jediný cestujúci, ma už neudivovalo – v Luxemburgu je tento jav bežný. Hlbšie vrásky mi však robilo to, že som vôbec netušil, kde mám vystúpiť. Počítať zastávky by bolo zbytočné – všetky sú na znamenie, takže na nich autobus nezastavoval. Našťastie som včas zahliadol tabuľu označujúcu začiatok dediny, a tak z autobusu vystúpil aj posledný cestujúci.

Ktovie, koľko takýchto jázd absolvuje vodič celkom sám.

Dedinka bola naozaj malá – niekoľko domov zoskupených okolo kostola a malého námestíčka (viac by sa asi hodilo náves, ale slovenčina tento výraz nepozná. Je asi jedno, ako to pomenujem, dôležité je, že) tu som našiel mapu turistických trás.

Turistické značenie je azda jedna z vecí, v ktorej máme navrch: chodníky tu značkujú nie príliš jednotným systémom farieb a čísel – keď nájdete červenú trasu na mape, ešte to neznamená, že bude označená červenou značkou v teréne – môže to byť trebárs modrá dvojka. Trasy značkuje Ministerstvo turizmu, CFL (Chemin de Fer Luxembourg – Luxemburgské železnice) a ďalšie organizácie.

Trasu som však našiel. Najskôr ma nechala fučať hore kopcom, od vody, akoby späť na zastávku, ale potom odbočila vpravo a viedla ma stráňou k lesíku. Tu som sa krátko najedol a objavil mŕtvolu. Ono to bolo igelitové vrece, ale najskôr ma poriadne vydesilo.

Prechádzka lesom bola príjemná, veľmi pozitívna zmena oproti viac či menej užitočnému hľadeniu do monitora počítača. Na ohybe cesty, keď som už mal pešiu lávku na dohľad, som zbehol dolu k bystrinke, ktorá sa vlievala do jazera. Priezračná, žblnkotajúca, veselá. O túto radosť sa podelila so mnou a ja som sa opäť presvedčil, aký má príroda, tento chrám pokoja, v našom uponáhľanom, vystresovanom a stále nespokojnom vesmíre význam.

Lávka pre peších tam nebola. Bol to pontónový mostík s lávkou uprostred, popod ktorú mohli preplávať malé loďky. Na pontónoch stáli biológovia a chemici, napúšťali barely vodou a nechávali ju prúdiť cez rôzne zariadenia – Lac de la Haute-Sûre je dôležitý rezervoár pitnej vody.

Lutzhausen vyzerali byť ešte menšie, ako Lieferange – iba pár domov a ubytovňa, či škola v prírode. A to som si istý – prešiel som ich skrz-naskrz v snahe nájsť zastávku. Bola nad dedinou, na veľkom parkovisku pri hlavnej ceste. Autobus tadiaľto chodí každú hodinu a bol práve odídený, mal som teda fúru času na spoznávanie južného brehu.

Opäť som tu našiel informačné tabule s mapami okolia. Vybral som si modrú trasu, ktorá mala trvať asi hodinu, a vybral som si dobre – cesta stúpala medzami a poľami a bola lemovaná kamennými skulptúrami i trikrát vyššími, ako ja. Ponorila sa do lesa a viedla ako tunel v temnote ozrutných stínov; svetlo opäť uzrela na vrchole kopca Biirchen (slov. Brezina). Vyliezol som na posed a rozhliadol sa po kraji.

Uvažoval som, prečo som práve tu. Prečo práve Luxembursko, prečo Canton de Wiltz, prečo Lutzhausen. Prečo táto trasa a tento kopec. Ako som sa sem dostal? Akou sériou rozhodnutí a náhod, využitých a nevyužitých príležitostí, nerealizovaných hrozieb?

Plávame proti prúdu,
pokiaľ nám sily stačia;
necháme sa unášať.

Raz vietor fúka sprava,
predzvesť dážďa,
potom zas zľava
– žhavá pláž.

Plačeme a smejeme sa,
ťažko skusnúť beznádej.
Vzdávame a snažíme sa,
raz prehráme, raz vyhráme.

Bežíme,
ležíme,
spíme,
sa bijeme…

Žijeme.

Tuná a teraz,
vtedy a potom;
pod starým slnkom,
za súmraku bohov:
žeravé uhlíky v pahrebe.

Svet sa mi zazdal príliš zložitý
– ako mám život pevne uchopiť?
Ako kormidlo
v smer, kam chceme,
klzkou rukou otočiť?

Ako mám vedieť,
čo hodno je žitia,
vytúžiť,
vydrieť,
dokončiť?

Sme pod starým slnkom,
za súmraku bohov,
žeravé uhlíky v pahrebe.

Až sa mi zatočila hlava.

Zostupoval som dolu a o starosti sa nestaral. Či stihnem autobus? Pôjde ďalší.

Kategórie: Luxemburg