April
2008
Saturday
Koerich
Keďže sa na oblohe po dlhej dobe objavilo slnko, otázkou dňa bolo, kam sa vyberieme na výlet. Vyhral Koerich, lebo nebol ďaleko a mali tam byť zrúcaniny dvoch stredovekých hradov. To sme ešte stále boli presvedčení, že najťažšie na celom výlete je rozhodnúť sa, kam pôjdeme.
Nastúpili sme do autobusu a dúfali, že vystúpime na správnej zastávke (v Koerichu sú totiž zastávky hneď tri ;) ). Už ako autobus vchádzal do mestečka (alebo skôr dediny), pozerali sme netrpezlivo, či neuvidíme aspoň jednu z tých zrúcanín. Žiadne vyššie kopce, na ktorých by sa týčil stredoveký hrad, alebo aspoň jeho pozostatok, sme však nevideli. Keď konečne autobus zastal, vystúpili sme, lebo sme nechceli riskovať, že nás odvezie do ďalšej dediny.
A tak začalo na hľadanie hradu. Človek by si povedal, zrúcanina je vlastne veľká kopa kamenia, viac menej držiaca pokope (teda aspoň podľa mojich predstáv), tak sa nemôže stať, že by sme ju nenašli. Vybrali sme sa teda ďalej dole dedinou hľadať zrúcaniny. Podľa plániku na internete mali byť priamo v dedine, tak sme zostali trochu zarazení, keď sa po chvíli pred nami namiesto nejakého hradu objavila tabuľa označujúca koniec Koerichu.
Prešli sme síce dedinu až dokonca, no k nájdeniu sme neboli o nič bližšie, než keď sme vystúpili z autobusu. Tak zas čelom vzad a hor sa hľadať hrad (slová hrad, zrúcanina a podobné sú v tomto článku ponímané ako synonymá). Na druhý pokus sme už boli úspešnejší a jednu zo spomínaných zrúcanín sme predsa len našli. Bola schovaná za malým hotelom, hneď oproti zastávke, kde sme vystúpili…
Hrad síce vôbec nevyzeral podľa mojich predstáv – stálo z neho viac, než bolo očakávané, a akosi mi nepripadal stredoveký, ale to na našej radosti, že sme ho úspešne našli, vôbec neubralo. Na internete sme sa dočítali, že by mal byť celoročne voľne prístupný… Mal, ale nebol. Na stránkach mesta niekto zabudol napísať, že je teraz v rekonštrukcii, a tak sme sa dnu nedostali.
Aj nás napadlo, že plot nie je vysoký a preliezť by sa dal – na ceduliach totiž vstup nezakazovali, len upozorňovali na to, že je na vlastné nebezpečenstvo. No okrem plotu bránila vstupu do hradu aj brána a jedno „strážne“ zvieratko.
Mačka nám na rozlúčku ochotne zapózovala a my sme sa vybrali hľadať druhú zrúcaninu.
Vyliezli sme hore ku kostolu, nech máme lepší výhľad – veď zrúcanina nie je ihla v kope sena, musí ju byť z najvyššieho bodu v dedine vidno.
A predsa nemusí…
Aj tak sa nám oplatilo vyštverať sa hore. Koerich je malebná dedinka rozprestierajúca sa v miernom údolí s celkom pekným kostolom a vlastnou armádou.
Že akú armádu môže taká dedina mať ?
- vyzbrojenú
- neustále pripravenú do boja
- nebezpečne vyzerajúcu
- …
A hlavne celú zo šrotu ;)
Je to vlastne umelecké dielo patriace k miestnej galérii – teda aspoň sme si to domysleli – galéria bola zavretá.
Dole v dedine sme našli mapku, na ktorej sme objavili château. Zámok alebo hrad, nie je to jedno? A dokonca to nebol obyčajný zámok – na mapke totiž stálo château d’eau. Minimálne znalosti francúzštiny nám pomohli preložiť obe slová: zámok, voda. Tak asi zámok niekde pri vode…
Nebolo náročné zistiť, kadiaľ máme ísť, a tak sme zas stúpali hore do kopca a pred nami sa vynáralo ďalšie prekvapenie nášho výletu… Ani voda, ani zámok… Teda, pre spresnenie, voda tak asi niekde bola, len ju nebolo vidieť. Zo zámku pri vode sa totiž vykľul vodojem.
Ale aspoň pre Vás všetkých z toho plynie ponaučenie: je treba sa učiť cudzie jazyky ;)
Tak sme sa cestičkou po lúke vracali naspäť do dediny. A keď už sme boli len pár metrov od domov, všimli si nás kravy, ktoré sa tam pásli. Jedna sa vybrala k nám, tak sme sa na ňu chvíľu dívali a ony sa k nám zrazu vybrali všetky. Tak sme pridali do kroku – kravy síce boli za drôtenou ohradou, ale človek nikdy nevie, čo takej krave napadne. Na analýzu kravského myslenia už ale ani nebol čas, milé zvieratká šli rýchlejšie a rýchlejšie, až sa dali do klusu. Keď už sme (aj my polobehom) vchádzali medzi domy, tak jedna krava presmutne zabučala, ako keby sa nám snažila povedať: „Kam utekáte človiečikovia? Vezmite nás so sebouuuuuuuuuuuuuuuuu!“ My sme však ušli medzi domy a kravy tam zostali stáť zoradené pri bráne a hľadeli za nami svojimi veľkými smutnými očami. Asi si chúďatká mysleli, že je čas ísť do maštale.
Keďže sa medzičasom počasie pokazilo a začínalo pršať, rozhodli sme sa nastúpiť do autobusu a odviesť sa do Luxemburgu – a to je vlastne koniec tohto príbehu. Môže sa zdať, že sme vlastne nič nevideli, a že sme sa do Koerichu vybrali nadarmo, ale keď sa nad tým zamyslím, zo žiadneho iného výletu nemám toľko zážitkov a spomienok ako práve z Koerichu.
A aby ste za tento článok nekritizovali Miška, asi by som mala priznať, že za týchto pár riadkov, ktoré sa zvrhli na dve stránky textu, môže Miško len do tej miery, že ma poprosil, aby som niečo o tomto výlete napísala…
Nemusíte sa báť, ďalšie články si už bude písať sám ;)
Bosorka :-)
A aby ste za článok nektritizovali moje slniečko, vedzte, že som s textom pomáhal aj ja :)
Miško